Stratégia antilop

07.06.2018

Belosi hovoria, že Afričania nedokážu naplánovať nič dlhodobé a trvalé, uchovať tajomstvo alebo organizovane pracovať. Ale v deväťdesiatom štvrtom to Hutuovia vysoko prekonali, bez akýchkoľvek problémov. Naplánovali dokonalé vraždenie. Tá genocída dokazuje, že Afričania vedia pracovať rovnako výkonne ako ktokoľvek iný, pokiaľ im ide o vyššie záujmy. 

Začalo sa to takto: V apríli 1994 zostrelili nad mestom Kigali lietadlo, v ktorom sa nachádzal prezident Rwandy Habyarimanu, ktorý patril do kmeňa Hutuov. Jeho najbližší spolupracovníci a vysokí dôstojníci už vtedy niekoľko rokov pripravovali vyhladenie Tutsiov, ktorí tvorili v Rwande menšinu. Na vyhladzovanie sa už mesiace predtým pripravovali polovojenské hutuské milície interahamwe. Bezpečnostné služby spisovali zoznamy všetkých Tutsiov a politicky umiernených Hutuov v Rwande a takisto dramaticky stúpol dovoz mačiet z Číny do Rwandy. Každý vedel, že toľko mačiet do poľnohospodárstva a lesníctva nikdy nikto nebude potrebovať.

V tom čase v Rwande pôsobila pomocná misia OSN (pod skratkou UNAMIR) a jej veliteľ, kanadský generál Roméo Dallaire, dostával správy, že sa v Rwande chystá vyhladzovacia vojna. Tieto informácie boli získané od spoľahlivých ľudí z prostredia armády a bezpečnostných zložiek Rwandy, a hoci im Dallaire prikladal veľkú vážnosť, v OSN ostávali k jeho prosbám o rozšírenie kompetencií misie UNAMIR hluchí. A tak to nakoniec aj dopadlo. Keď interahamwe zaútočili, OSN nezakročila a Tutsiom nijako nepomohla.

Na myseľ sa vracajú tie isté otázky ako pri holokauste. Prečo v Nemecku, na ktoré spojenecké vojská robili kobercové nálety a bomby v ňom rozmetali na franforce celé priemyselné zóny, nepadla jediná bomba na železničné trate, tak dobre viditeľné na poľských zemiakových poliach, ktorými dennodenne prúdili deportačné vlaky z celej Európy do vyhladzovacích táborov? 

Najmä ak bolo úplne jasné, čo sa v nich odohrávalo? Komu to vyhovovalo? Prečo OSN nezasiahla v Rwande?

A čo mladé, zutekalo a čo staré, nevládalo
Tutsuovia sa rozdelili, niektorí išli hľadať pomoc do kostolov. Tĺkli im do hlavy, že Boh ich miluje, a keď bude treba, tak ich ochráni. Nechápali síce, prečo ich vôbec musel ochraňovať a prečo celú túto akciu vôbec dopustil. Namiesto pomoci však našli smrť. Takto natlačení pre Hutuov predstavovali ideálny a jednoduchý terč.

Ďalší utiekli do močiarov. Každé ráno vyrážali bandy Hutuov s mačetami a naháňali Tutsuov, často svojich bývalých dobrých susedov a kamarátov po močiaroch. Malé deti hádzali o stromy, znásilňovali svoje susedky, s ktorými sa ešte nedávno zdravili pri spoločných prácach, a mačetami im stínali hlavy. A večer čo večer sa vracali do svojich táborov, pili, jedli mäso a oslavovali.

Aby Tutsuovia prežili, vypracovali si stratégiu antilop. Dlho bežali spolu a tesne vedľa seba a pred tým, ako ich mal nepriateľ dostihnúť, sa rozpŕchli na všetky svetové strany. A modlili sa, aby ich nepriateľ nechytil, aby dolapil niekoho iného. A potom sa už ani nemodlili, iba utekali. O život. Nekúpali sa, poriadne nejedli. Spali medzi mŕtvolami, keď to náhodou na nich prišlo, niekedy sa medzi mŕtvolami aj milovali. Žiť musíte, aj keď zomierate. Asi.

Politika zmierenia
Mnohých Hutuov pochytali, mnohých odsúdili. A teraz ich pomaly púšťajú a integrujú do spoločnosti. Vo väzniciach im bolo vysvetlené, že urobili príšerné skutky, ale že sa musia napraviť, že sa musia vrátiť do svojich dedín, obrábať políčka, budovať domy. Spriateliť sa s Tutsuimi. Tým bolo vysvetlené, že Hutuov musia prijať a odpustiť.

Dá sa to vôbec? Dokážu sa po tom všetkom navzájom akceptovať? Dokážu sa porozprávať a vypiť si spolu?

Keď sa náhodou stretnú, o genocíde sa nerozprávajú. Nikto nevie, ako na to. Politika zmierenia vytvorila z obetí páchateľov a z páchateľov obete. Keď pred Hutuitmi spomeniete genocídu, tí sa buď urazia, alebo sa nehnevajú. Tutsuovia sa potom cítia zle, že to spomenuli a že nehnevali svojich susedov, s ktorými by sa podľa vládnej politiky mali skôr snažiť zbližovať.

V Rwande je v súčasnosti všetko opačne. Nič nie je také ako predtým, i keď sa všetci snažia, ako sa len dá. Je to však len pozlátka. Vonkajší svet. To vnútorné je skryté. Z duší to nedostanete. Tam je to nadobro hlboko ukryté. A možno i stratené.

Lebo tí, ktorí prežili, o tom rozprávať nechcú alebo si to pamätajú inak, ako to bolo v skutočnosti. Alebo si skutočnosť upravujú. Jediní, kto by vedel povedať, ako to skutočne bolo, sú mŕtvi. A tí už neprehovoria. Nikdy.