Planéta Kaukaz

31.03.2018

Na Kaukaze žijú spolu Gruzínci, Arméni, Azerbajdžanci, Čečeni, Čerkesi, Oseti, Dagestanci. Sú tam moslimovia, kresťania, uctievači ohňa. Sú tam ľudia rôznych vierovyznaní. Vyzerajú podobne, ale ich charaktery a kultúry sa líšia. Lebo Kaukaz je celý svet, celá planéta... 

A pritom všetky tie národy, národnosti, vierovyznania sú koncentrované na území s rozlohou približne veľkou ako Švédsko. Všetci títo žijú blízko seba, prelínajú sa. Nikto ani poriadne nevie, kde sú hranice a na čiom území vlastne žijú. Sú doma všade a nikde.

Ideš, zapáliš si fajku pri ohnisku jedného národa, a kým ju dofajčíš, prejdeš niekoľko ďalších krajín a spoznáš niekoľko ďalších národov.

Niektoré národy sa snažia získať vplyv, iné sa usilujú iba prežiť svoj život čo možno najpokojnejšie a najpoctivejšie. Majú svojich lídrov, svojich vodcov, za ktorými stoja v zlom i dobrom. Odpustia im všetky hriechy, všetky podvody a prešľapy len preto, lebo patria do ich kmeňa, sú z ich kraja, z ich dediny. 


Nezáleží na tom, že ich vodcovia okrádajú, že si žijú nad pomery, hoci bežný človek sa trápi a hladuje. Kaukaz je výbušná oblasť nielen preto, lebo sa v nej nachádza sopka Elbrus, ktorú považovali za vyhasnutú a ktorá sa len nedávno prebrala k životu. 

Kaukaz patril kedysi k Rusku a Rusi sa na ňom aj poriadne vybúrili. Po rozvrate Ruska nastalo bezvládie. Celá oblasť ako keby odrazu nikomu  nepatrila. A začali sa vojny, každý sa mlátil s každým. Tĺkli sa hlava-nehlava. Keď konečne Rusi pochopili, o čo prišli a chceli získať svoj vplyv späť, už bolo neskoro. Najhorší a najdivokejší boli Čečeni a ich vodcovia a funkcionári. Žiadna iná republika sa takým dôrazným spôsobom nedožadovala samostatnosti a žiadna sa tak ostentatívne nevzoprela Moskve. Ten odpor a tá vzájomná nevraživosť siahala hlboko do minulosti.

 Nikto z Čečenov o nenávisti k Rusom nehovoril. Nikto totiž žiadnu nenávisť necítil, ruských psov za ľudí nepovažovali. Cítili k nim odpor a zhnusenie. Nezmyselná krutosť týchto bytostí ich tak udivovala, že nutkanie vyhubiť ich ako krysy a pavúky považovali za taký normálny pocit, ako pud sebazáchovy (1904).

To si mysleli Čečeni o Rusoch, ale oni sami neboli o nič lepší. Už v roku 1797 sa o nich v textoch písalo:

Čečenská princezná je krásna, vzdelaná. Ovláda turečtinu, ale nevie sa zbaviť predsudkov svojho kmeňa. Myslí si, že krajina, kde nikto na cestách nekradne a nezabíja, je monotónna a nudná. Z ukradnutej šatky sa dokáže tešiť viac ako z kúpeného náhrdelníka. Za nič na svete by nechcela, aby sa jej príbuzní dozvedeli, že sa vydala za muža, ktorý sa neživí krádežami.

Napriek krivdám a neprávostiam, ktoré sa tam páchajú, i na Kaukaze stále žijú slušní a zodpovední ľudia, ktorým by ani nenapadlo zničiť nevinné životy. Pomstiť sa inému národu za bezprávie z minulosti. Inguši nenávidia Osetov a Oseti Ingušov. Dlhé roky. Beslan, drobný človiečik v smiešnej baretke, je Inguš. Pracuje ako prevádzkar na obrej vodnej elektrárni v krajine Osetov. Bez mihnutia môže zničiť celé mesto pod priehradou alebo ho odrezať od elektriny. On však nie. "Nie je žiadnym hrdinstvom strieľať zo zákopov," vraví.

A prečo je Kaukaz taký výbušný taký dlhý čas? Rozpráva sa tam príbeh o Bohu, ktorý utiekol. Staral so o svojich ľudí tisícročia, blahoslavil novorodencov, chránil úrodu i zvieratá. Ľudia sú však nevďační, a tak si raz povedali, že načo im je Boh. S Bohmi sú samé problémy, musíte ich uctievať, musíte sa im klaňať, prinášať im obety. Boh zosmutnel, a keďže ho nikto nechcel, odišiel. Pochytila ho veľká únava, pretože aj Bohovia bývajú unavení. Ľahol si spať.

Ľudia si mohli začať robiť, čo si zmysleli. Žiadne zákazy, príkazy a povinnosti. Onedlho však nastal chaos. Nikto nič nerobil, nikto sa o nič nestaral. Vojaci nestrážili hranice a nepriatelia vtrhli do mesta. Boje však nenastali, nemali zbrane, lebo mečiari, ktorí ich mali kuť, sa oddávali pijatike. Ženy nevarili, muži zanedbávali ženy. Naveľa pochopili, že Boha potrebujú, aby sa o nich postaral.

Ale ten sa odmietol vrátiť. Povedal, že sa nevráti, kým si to ľudia medzi sebou nevyriešia sami. Nechcel sa miešať do zvád a sporov, do ich pozemských nedorozumení.

A tak doteraz čaká, kým si sami napravíme všetko zlo, čo sme kedy na tomto svete napáchali.

Len či už nakoniec nebude neskoro.