Eli, Eli

01.04.2018

Manila je hlavné mesto Filipín. Kozmopolitné sídlo mnohých firiem, bánk, nadnárodných spoločností. Najbohatšie značky tu majú otvorené svoje prevádzky, obchody. V Manile je niekoľko desiatok obchodných centier. Dve z nich patria medzi desať najväčších v celej Ázii. Okrem toho sú tu ošarpané chudobné štvrte, v ktorých žijú celé generácie nešťastných indivíduí. Z tohto prostredia niet úniku. Bývajú v horších podmienkach ako zvieratá. Tí najchudobnejší žijú na cintorínoch. Na náhrobky si položia vlnitý plech, dosku, alebo hocičo iné, čo im príde pod ruku a aspoň trochu ich ochráni pred dažďom. Pod nimi spia večným spánkom celé rodiny. Mnoho z týchto ľudí sú deti. Opustené, hladné, otrhané. Hlavne o nich je kniha Eli, Eli. 

Do Manily sa chodí fotografovať bieda. Prúdia tam fotografi z celého sveta. Prídu, cvaknú, možno rozdajú cukríky, možno trochu peňazí. Niekedy nedajú nič. Existuje organizácia True Manila, Pravá tvár Manily, vedie ju chlapík, ktorý sprevádza fotografov za poplatok po slumoch. Sľubuje, že časť peňazí daruje aj fotografovaným objektom. Len málokedy svoj sľub splní.

Onyx je ulica v slume. Najdesnejšia, najnebezpečnejšia. Voľne pobehujúce psy, voľne pohodené striekačky. Zdrogovaní, spití otcovia a matky rodín. Deti prehrabujúce sa v smetiach zberajú plech, kov, plastové fľaše. Často sú tieto deti živitelia rodín, lebo rodičia sú sfetovaní do mŕtva, často sú tieto deti siroty a musia sa starať samy o seba.

Kedysi, keď španielski katolícki kolonizátori prišli na Filipíny na základe rôznych nariadení, odopierali domácim obyvateľom prístup k vzdelaniu, lebo blahoslavení chudobní duchom... Lebo skôr ťava prejde uchom ihly, ako sa bohatý dostane do kráľovstva nebeského. Domáci to nakoniec zobrali doslova. Boja sa zbohatnúť, nechcú zbohatnúť. Bohatstvo v nich vyvoláva strach, bieda je cnosť. Tu niekde sa to začalo...

A potom prišli Američania, veľkí silní vojaci, ktorým chýbali veľké biele ženy, ale nepohrdli ani menšími a tmavšími. Oni mali peniaze a ony nie. Filipínky boli milé, prítulné, sex s americkými mužmi im nerobil problémy, najmä ak za to dostali dobre zaplatené. Ponúkali sa všade. V obchodných centrách stávali rovno pri bankomatoch, tie šťastnejšie bývali v bordeloch, menej šťastné na ulici. Tie najšpinavšie v slumoch, ale aj ony si našli vždy nejakého na sex za peniaze. Aj malí tmaví muži majú svoje potreby.

Veľkí bieli muži nevyhľadávajú len ženy ale aj deti, tie sú znásilňované už od malička. Šesťroční feťáci, desaťroční díleri, dvanásťročné prostitútky. O antikoncepcii im nikto nepovedal, veď kto asi. Pán Boh nedovolí, cirkev je proti. Na tom mieste nikto nerieši aids, žltačku, tam ide iba o potrebu. Ľudia zomierajú mladí. 

Dve najčastejšie príčiny smrti mužov sú nôž v žalúdku od priateľa s ktorým sa pohádajú alebo nôž v žalúdku od nepriateľského gangu. Tých je tu množstvo. Stačí len jedna veta, slovo. A už je mela. Polícia nezasahuje. Až do prvého mŕtveho. Potom sa všetci rozpŕchnu a boj sa skončí. Na druhý deň pokračuje znova. Zasa do prvého mŕtveho.

Filipíny sú katolícka krajina a každoročne na Veľkú noc usporadúvajú sprievody, v ktorých sa ľudia bičujú, vláčia kríže, nechávajú sa ukrižovať. Krv strieka na všetky strany. Jeden človek bičujúcim sa navyše driape chrbty a kožu na nich oceľovou kefou. Všetkým tou istou. Len aby tej krvi bolo viac, aby dostrekla čo najďalej. Bieli ľudia sa tam na nich chodia pozerať. Ľudia sa radi pozerajú na utrpenie a bolesť. Možno sa aj takýmto spôsobom chcú zbaviť hriechu a viny. Cudzia krv bude stačiť. Musí.

A potom, keď sa to všetko skončí, rozídu sa do svojich domovov. Filipínčania späť do chatrčí, turisti do veľkých drahých domov. Poukazujú fotky, porozprávajú zážitky, možno spomenú, že niekomu dali milodar, kúpili polievku, darovali tričko. Zmyli sa hriechy a život ide ďalej. Uvidíme sa budúci rok.

Veď ľudia zomierajú stále.